NATO ako estráda

Autor: Tomáš Valášek | 5.12.2019 o 12:36 | Karma článku: 5,93 | Prečítané:  2357x

Boli také časy v NATO, že spojenci si svoje nezhody dokázali vydebatovať diskrétne za zatvorenými dverami. 

Súdiac podľa tlačových konferencií a tweetov hláv štátov pred aktuálnym samitom, táto nová generácia lídrov nevie odložiť egá. Čo pôvodne platilo na Donalda Trumpa a neskôr Recep Tayyip Erdoğana, dnes už platí aj na Emmanuela Macrona, ktorý  si s americkým kolegom vymenil invektívy pre istotu ešte pred samitom.

Čo to znamená pre Slovensko a čo s tým vieme urobiť? Tieto verejné nezhody NATO oslabujú. Je dôvod, prečo si spojenci v minulosti tradične riešili rozdiely diskrétne. Lebo hlavnou úlohou NATO vždy bolo a stále zostáva odradiť prípadných vyzývateľov od agresie voči jeho členským krajinám. Čím viac sa lídri verejne osočujú, tým je pravdepodobnejšie, že prípadný agresor si povie, že takto rozhádané krajiny si neprídu na pomoc. Je preto aj v našom záujme a verím že aj v našich ˇsilách pomôcť nálady ukľudniť.

 S búrlivými povahami troch vyššie spomínaných prezidentov nič neurobíme. Ale oni zase nefrflú len tak do vetra. Tie frustrácie, o ktorých hovoria, sú podložené reálnymi zlyhaniami, ktoré vieme pomôcť vyriešiť.

Zo strany Trumpa ide hlavne o nespokojnosť s nízkymi obrannými rozpočtami v Európe. V tomto nadväzuje na svojich predchodcov; už v r. 2011 varoval vtedajší minister obrany USA Robert Gates, že nevie vysvetliť americkej verejnosti, prečo by mali Spojené štáty vynakladať na obranu trikrát toľko ako všetci ostatní spojenci spolu. To nie je síce celkom férové porovnanie – iba časť amerických výdavkov ide na obranu Európy, zvyšok hlavne na Blízky Východ a Áziu – ale ten obrovský rozdiel aj tak bije do očí a každý americký prezident či prezidentka ho bude spojencom vytýkať.

V otázke obranných rozpočtov vie Slovensko najviac pomôcť tým, že pôjde príkladom. Sme na dobrej ceste. Slovenský rozpočet na obranu za posledné tri roky zásadne poskočil. V prepočte na percento HDP (aby sa dali objektívne porovnať menšie a veľké krajiny) sme hneď za Francúzskom a Nórskom. V ešte možno dôležitejšej tabuľke, ktorá meria, koľko z týchto peňazí ide na techniku, sme dokonca na druhom mieste zo všetkých 29 členských krajín NATO, aj keď treba povedať, že modernizáciu sme v minulosti zanedbali a teraz len dobiehame ostatných. Hlavnou výzvou slovenského rezortu obrany nie je dnes tak veľkosť rozpočtu, ako kvalita hospodárenia, lebo jednak preplácame (susedia kupujú rovnakú alebo podobnú techniku za menej), prípadne míňame na nesprávne veci (nahrádzame relatívne nové húfnice, ale výmena staručičkých obrnených transportérov uviazla). To sú reálne problémy, ale aspoň v zmysle celkových výdajov sme medzi pozitívnymi príkladmi medzi spojencami.

Frustrácie prezidenta Macrona sú už z kategórie čiastočne fiktívnych. Chce v podstate tri veci. Tou prvou je užšia konzultácia medzi spojencami. Najnovšie je (právom) nahnevaný na Američanov a Turkov, že dohodli operáciu na severe Sýrie bez konzultácií s európskymi krajinami, ktoré tam pôsobia. Zabúda ale, že samotný Paríž x-krát zablokoval konzultácie medzi spojencami napríklad v otázke stabilizácie Líbye, lebo Macron nechcel ani najbližších spojencov pustiť do rozhodovania o niečom, čo vníma ako výsostne francúzsku otázku. Užšie konzultácie by sme určite mali podporiť – malo by nás hnevať, že Spojené štáty málo informujú napríklad o rokovaniach s Talibánom, ktoré budú mať dopad aj na slovenské sily v Afganistane. A mali by sme trvať na rovnakej otvorenosti zo strany Francúzska ako od ostatných spojencov.

Macronovou druhou sťažnosťou je, že konečným garantom bezpečnosti Európy sú NATO a Spojené štáty. Tu má zväčša pravdu, len s jednou dôležitou výnimkou. Európske krajiny by naozaj mali vedieť prebrať oveľa väčšiu zodpovednosť za bezpečnosť kontinentu. Nie je normálne, že tak bohatá skupina krajín si bez USA  nevedela poradiť s relatívne malou vojenskou operáciu na Balkáne či v Líbyi. Európske krajiny, či už pod hlavičkou EÚ, NATO alebo neformálnej koalície, si potrebujú zaistiť dostatočný počet síl a techniky any v takýchto prípadoch vedeli zasiahnuť samostatne. Ale ešte niekoľko desaťročí nebudú Európania v stave poradiť si sami s prípadnou agresiou zo strany Ruska. V tejto oblasti ostávajú NATO a USA nenahraditeľnými. Prezident Trump síce občas (najnovšie rovno pred samitom v Londýne) úspešne zahmlieva, či by v takomto prípade prišiel na pomoc Európe. Ale aj menej ako 100% záruka je lepšia ako žiadna záruka a momentálne iná cesta v prípade konfliktu na východe ako spoločný postup s USA nie je. Slovensko by malo jasne podporiť posilnenie obrannej spolupráce v Európe, aby sme si s menšími krízami vedeli poradiť sami. Avšak pokiaľ neexistuje realistická alternatíva, tie najvážnejšie výzvy musia ostať v kompetencii aliancie.

Tretím dôvodom na hnev prezidenta Macrona je zlý stav vzťahov s Ruskom. Má pravdu v popise situácie, ale mýli sa, ak predpokladá možnosť zásadného zlepšenia. Moskva dlhodobo razí dosť priamočiaru politiku. Stratila záujem o vstup do euroatlantických zoskupení ako NATO a EÚ. Naopak, vidí ich ako strojcov zla v Európe a vo svete. Preto financuje extrémistické politické strany po celej Európe, ktoré sú sa rozbitie EÚ a NATO a šíri dezinformácie o oboch inštitúciách. Tento kurz vytýčil prezident Putin ešte v r. 2007 na bezpečnostnej konferencii v Mníchove a Rusko sa ho dôsledne drží. Moskva nekoná zo žiadneho zmätku, z ktorého by sa dala vyviesť rozumnejšou európskou politikou, ako to tuším vidí prezident Macron. Rusko vie čo chce a ide si potom. Jediné zblíženie vidí cestou oslabenia a prípadného rozloženia EÚ a NATO, aby mohlo európske záležitosti riadiť priamo s veľkými krajinami ako Nemecko a Francúzsko, ako tomu bolo do konca druhej svetovej vojny. Tento systém sme si už však raz v Európe vyskúšali, a hlavne pre krajiny strednej Európy skončil žalostne: vojnami a okupáciou.

Slovensko by malo v NATO a EÚ nekompromisne trvať na niekoľkých jednoduchých princípoch. Nemali by sme byť spokojní  s tým, že neexistuje konštruktívny vzťah s Ruskom, v prvom rade si však nepokazme to, čo už máme. Obranné inštitúcie a pravidlá hry v Európe nefungujú zle. Veľké krajiny nemôžu len tak ignorovať tie stredne veľké a menšie. Veľké mocnosti za hranicami si nedovoľujú na členské štáty EÚ a NATO. Ak vieme ako spojenci zlepšiť niečo na dnešnej situáciu, tak fajn, skúsme. Ale aby sme pri tom experimentovaní neskončili s niečím, čo je horšie ako status quo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prioritou bola len na papieri. Ako vláda riešila klimatickú zmenu

Skutočnou prioritou končiacej vlády klíma nebola.


Už ste čítali?