Falošní vlastenci

Autor: Tomáš Valášek | 23.1.2020 o 9:14 | (upravené 23.1.2020 o 9:24) Karma článku: 11,14 | Prečítané:  3461x

Tento blog nie je o mne, aj keď sa tak začína. Je o pseudopatriotizme SNS, fašistov a Harabina. Hlavne je však o tom, ako by malo vyzerať ozajstné, pravé vlastenectvo. 

Ale pekne po poriadku. Začnem občasnými výpadmi SNS proti novej bezpečnostnej stratégii. Tá je vraj pre stranu neprijateľná, o.i. preto, lebo ju napísal Tomáš Valášek z americkej organizácie Carnegie.

V krátkosti o tom, čo nám tu SNS podprahovo posúva. Ich odkaz je zhruba takýto: akási temná americká organizácia, určite nejakí vojnoví štváči, sa nám tu cez nejakého janičiara snažia nanútiť neslovenský a protiruský pohľad na svet. Ale nebojte sa Slováci! SNS tento pekelný komplot prekukla a ochránila vás.

No, a teraz k faktom. Stratégiu som nepísal, iba jednu vstupnú úvahu. Tú som napísal pred niekoľkými rokmi ešte ako štátny zamestnanec, v tom čase veľvyslanec SR pri NATO. Zvyšok urobil tím ľudí z  ministerstiev zahraničných vecí, obrany, vnútra a.i. Čo sa týka nadácie Carnegie, kam som prešiel po skončení môjho veľvyslancovania – jej zakladateľ, Andrew Carnegie, bol pacifistom. Mimochodom Carnegie je dodnes jediný americký think-tank s pobočkou v Moskve. Čo sa týka bezpečnostnej stratégie, ktorú som teda nenapísal, ale jej obsah je rozumný, tak tá k žiadnej vojne nevyzýva, len hovorí o potrebe brániť slovenské záujmy.

Takže tvrdenia SNS, či tie explicitné alebo podprahové, sú od A po Z nezmysel. Ale to by nás asi nemalo prekvapiť. Model fungovania tejto strany sa dá najlepšie označiť za pseudopatriotizmus. Vymýšľajú neexistujúce hrozby, prípadne groteskne nafukujú tie reálne, pred ktorými vás táto veselá cháska zaručene ochráni. Zdôrazňujem zaručene, pretože čo neexistuje, vám predsa nemôže ublížiť. Neplatí to len na SNS, rovnako funguje aj ich klon Harabin či fašisti v ĽSNS (viď ich strašenie o údajnom zákaze slovenskej vlajky v Európskom parlamente).

S týmito pseudpatriotmi je to tak trochu ako s tým príbehom o chlapovi, čo kráča po dunajskej hrádzi a z celých síl bubnuje. “Čo blbneš?”, pýta sa ho okoloidúci. “Odháňam slony”, odpovedá. “Slony? Aké slony? Veď v Petržalke žiadne nie sú! “No vidíš, ako dobre to funguje,” dodáva chlapík. Až vás bude nabudúce strašiť SNS Istanbulským dohovorom či fašisti zlou EÚ, počúvajte pozorne, či v pozadí nepočujete echo tých petržalských bubnov.

Smutné na celej veci je, že SNS sa toto strašenie fantómovými hrozbami  nielen prepieklo, ale ju dostalo až k moci a do vlády, v ktorej posledné štyri roky kontroluje ozajstné ministerstvá a nesie ozajstnú zodpovednosť. Jej nominanti tak mali šancu ukázať ozajstné vlastenectvo v praxi. No, a teraz si porovnajme, čo sa im za posledné štyri roky podarilo dosiahnuť. Lebo strašiť vie každý. So zodpovedným vládnutím to však už je oveľa ťažšie.

SNS sa podarilo za ten čas pri moci oslabiť dva kľúčové piliere zvrchovanosti štátu. Kedysi  najdôveryhodnejšia inštitúcia štátu, ozbrojené sily, sa za vlády SNS v rebríčku popularity prepadli niekam medzi neobľúbené energetické spoločnosti. Po korupčných škandáloch je na našu armádu hrdých čoraz menej Slovákov, čo spôsobuje problémy s regrutáciou a morálkou vojakov. Nehovoriac o tom, že čachrovaním s dodávateľmi techniky dosiahla SNS len to, že inak spriaznený Smer im nákupy zatrhol a veľmi potrebná modernizácia našej armády tak stagnuje.  Napriek rastu rozpočtu nie sú naše ozbrojené sily tak kvalitne a najmä moderne vybavené, ako by mali byť. 

Ešte alarmujúcejší pre bezpečnosť Slovenska je stav školstva, čo je ďalšia „doména“ SNS. Ak si máme v čase krízy vedieť obrániť to svoje, tak musíme v prvom rade vedieť rozlíšiť medzi objektívnou pravdou a nepriateľom podsúvanou propagandou. Lebo dnes sa konflikty nezačínajú paľbou; začínajú sa sústredenou dezinformáciou na zmätenie a oslabenie protivníka. Už dnes jej čelíme v podobe rôznych pokútnych “spravodajských” serverov papagájujúcich klamstvá z troll fariem niekde v Petersburgu. 

Na tie je najlepšou odpoveďou mať čo najviac vzdelanú verejnosť, ktorá vie hravo rozlíšiť medzi normálnymi správami a (často prvoplánovou) dezinformáciou. Chce to vycibrené kritické myslenie a zdravú skepsu, ingrediencie, ktoré by naše deti mali od malička dostávať doma a v škole. Lenže to by nesmeli najvyšší ústavní činitelia vrátane predsedu parlamentu či bývalého premiéra osobne šíriť propagandu a tak ju legitimizovať. Po štyroch rokoch tejto koalície je naša imunita voči rôznym dezinformáciám taká slabá, že nie žiaci, ale samotní učitelia považujú Hlavné správy za tretí (!) najdôveryhodnejší zdroj informácií. Tieto škody na vzdelanosti a obranyschopnosti Slovenska sa budú musieť roky odstraňovať. 

Pravé vlastenectvo vyzerá úplne inak. Začína sa otázkou, ako si menší štát môže najlepšie uchrániť zvrchovanosť v čase napätia medzi tými veľkými. Odpoveďou je: budovaním spojenectiev s partnermi v EÚ a v NATO. Nie preto, že sú dokonalí (viď americký kiks so zabitím Sulejmániho), ale preto, lebo lepších spojencov ako slobodné, demokratické krajiny, ktoré sa zaviazali rešpektovať jeden druhého, napriek všetkým ich chybám nenájdeme. 

Pravý slovenský vlastenec preto vie, že krajina, v ktorej žije, si musí pred partnermi budovať dôveryhodný kredit a reputáciu ako krajina ochotná a hlavne pripravená pomáhať iným. Na to potrebuje dobre vycvičené a vybavené ozbrojené sily a vládu, ktorej verejnosť dôveruje. Reputácia nie je len nejakou prázdnou frázou. Keď príde na lámanie chleba, spojenci sa nebudú riadiť iba zmluvnými záväzkami voči Slovensku; ich verejnosť sa bude pýtať: stojí táto krajina za to, aby sme kvôli nej riskovali životy vlastných vojakov? A potom už je neskoro sľubovať, ako v budúcnosti budeme lepšími spojencami. S reputáciou je to ako s bankou: treba do nej v čase pokoja a prosperity vkladať, aby sme si vedeli v čase krízy vyberať. 

Pravý vlastenec nebude zbytočne vyvolávať konflikty, ale keď sa doňho niekto pustí, nenechá si skákať po hlave. To znamená, že keď hocikto v Európe, či Rusko či iný štát napadne svojho suseda len preto, že sa mu nepáči jeho zahraničná politika, tak jasne povieme nie a ako minimum naňho uvalíme sankcie. Lebo ak sa raz v Európe ujme, že susedské spory sa riešia silou, tak ako krajina na periférii EÚ a NATO, s minimálne jedným komplikovaným susedom, môžeme toho veľa stratiť. Radšej tieto pokusy prepísať pravidlá hry v Európe zastaviť hneď v zárodku, aj keď sa sankcie nie sú nikomu príjemné, ako potom ľutovať, že sme nekonali skôr.

Pravý vlastenec sa bude správať k verejnosti s úctou a rešpektom, lebo vie, že v čase krízy bude potrebovať jej súhlas a podporu aj s nepopulárnymi krokmi, ako je napr. nasadenie ozbrojených síl. A dôveru si nezíska tým, že bude účelovo zatajovať zmluvy na nákup zbraní, či dohadzovať zákazky politicky spriazneným firmám. Ak majú raz rodičia a partneri našich vojakov pocit, že vlastnej vláde sú ukradnutí, prečo by jej mali zveriť životy  svojich synov a partnerov?

Táto definícia vlastenectva nie je sexi. Ľahšie je strašiť migrantmi a americkými mimovládkami. Ale zatiaľ čo populisti a extrémisti vymýšľajú strašiakov, svet je plný ozajstných rizík, na ktoré treba myslieť dopredu, nie až vtedy, keď bude zle. 

O čosi vyše mesiaca, 29.2. budeme mať na výber: chceme pri moci pseudopatriotov, alebo tých, čo to s bezpečnosťou našej krajiny myslia vážne? 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?