O čo ide a v čom je problém? Európska komisia navrhla, aby EÚ ako celok do roku 2030 znížila emisie skleníkových plynov o 55% (v porovnaní s r. 1990). Dôvody sú viaceré: ak máme do r. 2050 mať nulové emisie (tak sa členské štáty zaviazali), potrebuje škrtať priebežne, nie nechať všetko na poslednú chvíľu. A nové technológie ako solárne panely či veterné mlyny sú čím ďalej lacnejšie a dostupnejšie. Prísnejšie škrty sú teda nielen potrebné, ale aj realistické, tvrdí Komisia – a vydala dlhú štúdiu s podpornými kalkuláciami (https://ec.europa.eu/.../eu-climate.../docs/impact_en.pdf...).
Čo však dáva zmysel pre EÚ ako celok nemusí byť výhodné pre individuálne krajiny. Niektorým ako napr. štáty s ťažkým priemyslom sa bude ten cieľ spĺňať ťažšie ako iným. Preto veľa krajín vrátane Slovenska požaduje, aby Komisia pripravila dopadové štúdie pre každú členskú krajinu, nielen jednu pre celú EÚ. Tomu sa Komisia bráni – jednak to vidí ako úlohu pre samotné krajiny a okrem toho (asi správne) upodozrieva niektoré vlády, že sa snažia rozhodnutie o ambicióznejších cieľoch odložiť na neurčito. Čo je mimochodom ďalší trik v arzenáli úspešného diplomata: nepovedať nie, ale vyžiadať si dodatočné štúdie. A potom ešte dodatočnejšie. A tak ďalej.
Čo teraz? Komisia sa bude snažiť nájsť zhodu kombináciou viacerých tradičných diplomatických trikov:
1. Kúpiť si priazeň členských krajín. Viaceré žiadajú viac peňazí na zatváranie uhoľných elektrární či zavádzanie čistejších technológií vo fabrikách. Sú to hlavne štáty strednej Európy, ale aj napr. Nemecko ktoré má v porovnaní s priemerom EÚ veľké zastúpenie priemyslu v ekonomike krajiny. Táto cesta ale naráža na dve prekážky: rozpočet EÚ na ďalších 7 rokov je už viac menej dohodnutý a členské krajiny ho absolútne odmietajú znovu otvoriť . A v tom práve dohodnutom rozpočte členské krajiny na poslednú chvíľu zoškrtali práve tú položku, ktorá mala dotovať prechod na čistejšie technológie. Tomu sa hovorí slušný vlastný gól.
2. Je tu aj iná cesta – zobchodovanie podpory. To je odkaz na ďalší trik v arzenáli diplomata – ak už musíš v niečom ustúpiť, zobchoduj to za zisk v nejakej úplne inej, nesúvisiacej oblasti. Viem si teda teoreticky predstaviť, že by najväčší odporcovia návrhu Komisie (Poľsko, Rumunsko, Maďarsko, Česko) ustúpili, ale budú chcieť zásadné ústupky od iných napr. v otázke, či by preplácanie eurofondov malo byť podmienené dodržiavaním princípov právneho štátu. Nehovorím, že to bude jednoduchá cesta, ale je možné, že sa ňou dotknuté krajiny pustia a my musíme mať premyslenú reakciu.
Je tu samozrejme možnosť, že lídri členských krajín cynicky pritakajú na 55% škrty s plným vedomím, že málokto z nich bude ešte pri moci keď sa ukáže, že nič pre to neurobili...to riziko je o to väčšie, že 55% je cieľ pre EÚ ako celok, nie pre individuálne krajiny. Niektoré ako napr. Dánsko plánujú znížiť až o 65%, čiže iné môžu menej a cieľ EÚ bude aj tak splnený.
Za seba: s nikým nevybabreme, ak niečo na jednej strane sľúbime, ale reálne pre to málo urobíme. V praxi to znamená len toľko, že budeme vidieť rýchlejšie globálne otepľovanie a viac živelných pohrôm ako aktuálne povodne. Takže si treba vysúkať rukávy a ísť do toho, aby sa nás naše deti o 20 rokov nepýtali, prečo sme neurobili nič, keď sa ešte dalo.